Preteky odštartovali o 16:00 vo vlhkých podmienkach a bolo okamžite zrejmé, že vyhovovali viac pneumatikám Goodyear ako Firestone. Dve autá tímu Shelbyho – #1, ktoré pilotovali Ken Miles/Denny Hulme, a #3 riadené Danom Gurneyom/Jerrym Grantom – nemali s pneumatikami Goodyear žiadne problémy, zatiaľ čo z tých McLarenových na mulsanskej rovinke pri rýchlosti nad 338 km/h odpadávali kúsky dezénu.
Keď o 17:33 vystúpil, aby prenechal riadenie Amonovi, vyhľadal zástupcu spoločnosti Firestone a vyjednal prezutie do pneumatík Goodyear. Auto #2 tým stratilo určitý čas, čo prispelo k deficitu, ktorý bol dobehnutý, len keď Miles vo vozidle #1 spomalil, aby tak umožnil McLarenovi dobehnúť ho a na druhý deň popoludní sa tak postarať o kontroverzný záver.
Keď sa Amon pripravoval nasadnúť do kokpitu, McLaren mu povedal „Go like hell“ (Choď pekelne rýchlo), vetu, ktorá sa stala titulom najpredávanejšej knihy A. J. Baimeho, v ktorej sa podrobne opisuje rivalita medzi spoločnosťami Ford a Ferrari na pretekoch Le Mans v 60. rokoch.
O 16:00 nasledujúceho dňa sa zostávajúce Fordy #2, #1 a #5 – posledný bol automobil od spoločnosti Holman & Moody, ktorý riadili Ronnie Bucknum a Dick Hutcherson, – zoradili na dojazd do víťazného cieľa.
O tomto vyumelkovanom nerozhodnom zápolení medzi dvomi strojmi zo Shelbyho stajne sa diskutuje do dnešného dňa, ale záznamy z histórie hovoria, že McLarenovi a Amonovi bolo udelené víťazstvo preto, lebo štartovali ďalej vzadu, a teda najazdili väčšiu vzdialenosť. Bez včasného prezutia do pneumatík Goodyear by sa do tohto súboja ani nedostali.